Pokánie čiňte a verte v evanjelium! (Mk 1, 15)

Kroky veriacich v nedeľu 2. februára 2020 nasmerovali do Božieho chrámu v Závažnej Porube, kde spoločne odriekali desať Božích prikázaní, pristúpili k spovedi a prijali rozhrešenie ako prejav Božej milosti. V modlitbe prosili nebeského Otca o mier a pokoj na celej zemi.

V prítomných silno zarezonovala spomienka Emky Bróskovej na Evakuáciu v roku 1945. Spomienku predniesol Dušan Migaľa, zástupca starostu.

Uvádzame v plnom znení:

Začiatkom februára okolo obeda obecný sluha bubnoval a hlásil od vyšného konca nadol: „Ľudia utekajte, lebo vás pobijú. Je vyhlásená evakuácia.“ Nastal zmätok, ľudia nevedeli, čo robiť, čo brať so sebou, kam ísť. Náš strýko, skúsený vojak z prvej svetovej vojny, nám radil a dával pokyny. Ideme smerom na východ. Keď sme kráčali hore dedinou videli sme v potoku zabitého nemeckého vojaka. Nohy mu voda obmývala. Bol to strašný pohľad. Aj keď bol nepriateľ, každý ho ľutoval. Veď bol veľmi mladý. To som prvý i posledný raz videla zastreleného človeka. Našťastie.

Keď sme kráčali cez Dubec, počuli sme piskľavé zvuky. Boli to strely. Vtedy strýko zavolal: "Všetci k zemi!" Hodili sme sa aj s batohmi tvárou do snehu a čakali na hrozný výbuch. Nestačili sme sa pozbierať, už sme znova zaľahli. Našťastie nikoho z nás vtedy nezranilo. Od Jána proti nám cválali na koňoch ruskí vojaci. Všade streľba, krik, volanie o pomoc. Ľudia sa ponáhľali, brodili snehom, bolo mrazivo, silnel plač detí, pískali strely. Prežívali sme nepopísateľný strach, hrôzu. Jeden druhému sme si dodávali sily i odvahy. Navzájom si pomáhali. Ratovali holé životy. O tom, čo sme prežívali ťažko rozprávať aj po toľkých rokoch. My sme pešo prišli o pol druhej v noci do Hýb. Aj tu, po prechode fronty, obyvateľom veľa toho nezostalo, ale podelili sa s nami aj s tým málo, čo im ostalo. Jedna rodina nás milo privítala, postarali sa o nás. Uvarili čaju, deťom ponúkli teplého mlieka, rozkrájali chlieb, natreli maslom. Každému pripravili miesto na spanie. Postele nestačili, nanosili do izby slamy, prikryli plachtou a tak jeden pri druhom sme prečkali prvú noc. Na druhý deň, ráno si nás rozobrali rodiny v Hybiach i v blízkom okolí. A tak to bolo všade, kde prišli naši ľudia. Dali nám strechu nad hlavou, nenechali o hlade a starali sa o nás celých desať týždňov. Žili sme skromne, ale s láskou a porozumením. Zabudnúť sa nedá a ja po rokoch za nás všetkých ďakujem a posielam pozdravy do všetkých dedín, kde sa o nás postarali. Vrátili sme sa začiatkom apríla. Naša dedina do nepoznania. Zhoreniská domov, obloky vybité, všetko vyrabované, nebolo čo jesť. Spomenula som len zlomok vojnou poznačených udalostí. Všetky sú pravdivé a dodnes živé. Prešlo už veľa rokov od skončenia vojny. Mnohokrát si ani neuvedomujeme, že blízko nás žijú statoční, dobrí, múdri ľudia. A múdrosť, pomoc, znamená lásku a pokoj. Zabudnúť nemožno. Aj dnes ďakujeme a sme vďační, že sme prišli k ľuďom, čo nám pomohli prežiť.

Fotogaléria:

Text: -Dušan Migaľa, foto: -Pavel Beťko-, ©2020-webm-